Depresia?

Čo na úvod...
Možno si o mne poviete, že som cvok, blázon, šialenec.. A možnože máte pravdu. Ale aj tak.. Milujem ten pocit. Keď mi príjemný úsmev na tvári zamrzne a pomaly sa premení na smutnú masku. Keď mi oči žiariace radosťou vyblednú, stratia svoj jas. Keď sa vrásky pod očami uvoľnia z napätia od úsmevu. Keď pocítim v očiach vlhkosť, keď sa mi po líci kotúľajú slzy, veľa sĺz. Keď sa to všetko deje v jednej sekunde.
Milujem to, čo nasleduje potom. Keď sa mi privrú viečka, len tak slabučko privrú. Keď si predstavím že všetko môže byť inak. Keď si TO predstavím... Keď mi behom pár sekún napadnú stovky rôznych spôsobov. Keď si uvedomím, že niektoré môžu byť príjemné, iné naopak veľmi nepríjemné. Keď mi z týchto myšlienok zovrie hrdlo. Keď zacítim pálčivú bolesť v hrudi, ktorá akoby sa snažila pomliaždiť mi všetky rebrá, všetky kosti v tele. Keď si niektorý zo spôsobov príliš detailne vybavím. Keď ma z neho premkne náhla triaška, nie strach, skôr vzrušenie. Keď ma bolesť v hrudi prinúti sa v neprevidelných, bezbolestných kŕčoch zvíjať. Keď sa toto všetko deje dlhú dobu.
Nenávidím, keď musím prestať. Keď si pripomeniem dôvody, prečo s tým prestať. Keď ma premôže náhla zúrivosť voči všetkým. Keď viem, že s životom nemôžem skončiť. Keď ma hneď po tejto myšlienke premôže ďalší, silnejší nával zúrivosti. Keď začnem zrýchlene dýchať. Keď cítim tepanie srdca až v hlave. Keď ma potom zaplaví pocit smútku a samoty, ktorú tak milujem a nenávidím zároveň. Keď viem že som na všetko sama. Keď od zúrivosti prejdem k zúfalstvu. Keď potom nemôžem dýchať. Keď viem, že by som nikdy žiadnu z tých vecí nespravila.
A na záver?
Vtedy naozaj zúrim, znova. A preto milujem depresie. Vtedy si uvedomím, aká som vďačná za každý pocit, každú myšlienku, či už dobrú alebo zlú. Lebo práve počas depresie si naplno uvedomím, že žijem, hoci by som chcela opak. Vtedy milujem a nenávidím zároveň. Zbožňujem depresie!