Zasnená

Tak ma zase raz pochytila nálada, pri počúvaní istej piesne, a toto z nej vzniklo..  odporúčam pustiť si tú pieseň, s ňou má ten príbeh isté čaro, podľa mňa.. 
***  http://www.youtube.com/watch?v=Q2evIg-aYw8 ***


Prešiel som tú vzdialenosť, cestou sa dotýkal stromov i vysokých tráv, keď som ju uvidel. Zjavila sa tam ako záblesk. Všade naokolo bol hustý les, aký možno vídať vo filmoch. Len za ňou bola vysoká skala, z ktorej sa rinul vodopád a hlučne dopadal do malého jazierka a odtiaľ pokračoval potôčikom. Čírejšiu vodu som jakživ nevidel, ani by som si ju len nedokázal predstaviť, taká bola jasná, prekypujúca životom Zasnených. Aj ona určite patrila medzi nich. Musela. Bola taká krásna... Zasnený boli vybájené bytosti, podľa legiend dokázali stvoriť čokoľvek, na čo si pomysleli. Dokonca aj pocity. 

V tomto lese, uprostred Urmijských hôr, som vyrastal. Tento les poznám veľmi dobre, a viem, že toto jazierko s vodopádom a vodou ako najjasnejší krištáľ tu určite nikdy nebolo. Takže tie legendy sú pravdivé... Prestal som uvažovať nad legendami a krásou ktorú dokázala jedna z nich vytvoriť. Namiesto toho som sledoval tú najdokonalejšiu bytosť, akú som kedy videl, a želal si, aby som sa zrazu neprebudil.

Celý ten čas, odkedy som ju uvidel, sedela na kameni porastenom jemným machom, hneď pri jazierku. Na sebe mala zvláštny odev - z už na pohľad hebkej látky – ktorý bol uviazaný nakríž okolo krku. Ten kus látky, nebesky modrej farby, zakrýval len to najnutnejšie z jej tela.

Pozorne som si ju prezrel, od hlavy po päty. Jej jemné črty tváre boli prekryté pramienkom zlatavých vlasov, pri končekoch slabučko zvlnených. Pohľadom som kĺzal od očí, ktoré boli práve zavreté, až dole... a stále znova a znova. Všimol som si, že takto nehybne sedí už dobrých pätnásť minút, a napadlo mi, či nejako nevytušila, že tu som. Sledoval som jej výraz, ktorý neprezrádzal nijaké známky nepokoja. Skôr naopak, jej tvár zdobil krásny úsmev. Práve som zamýšľal, že ju prekvapím, prídem až celkom k nej, keď sa postavila, oči stále privreté. Stuhol som na mieste a z úžasom sledoval to, čo sa chystala spraviť. Pomaly, naozaj pomaly kráčala k jazierku. Tesne pred ním zastala, nechala zo seba voľne skĺznuť svoj odev, ktorý sa ako had vlnil okolo jej kriviek. Keď tam len tak stála, bez všetkého, vedel som, že by som sa mal obrátiť inam... ale nespravil som to. Napokon, koľkokrát za život ešte budem môcť vidieť túto bájnu bytosť? Odpoveď som vedel, nikdy. A tak som sa proste díval, ako vchádzala do jazierka, ako sa okolo nej tvorili vlnky... Neviem, koľko času ubehlo počas jej umývania sa. Netuším. No zrazu prestala. Znehybnela na mieste, s jednou rukou vo vlasoch a druhou na brušku, a znova zavrela oči. Nemohol som dýchať, toľko som túžil vedieť čo spraví... no ona len ďalej stála! Čo som chcel aby spravila? Očakával som snáď, že uvidím niečo, na čo by som už nemohol zabudnúť? Toto predsa nie som ja. Normálne by som sa ani nedíval, nieto ešte niečo... očakával. Nechal som tie myšlienky tak. Ona sa pohla! Pomaličky spúšťala ruky pozdĺž tela. Začala sa presúvať k vodopádu, preč odo mňa. Keď som videl, že sa nezastaví, že pôjde rovno cez ten prúd vody až do jaskynky, ktorá sa pravdepodobne nachádzala v skale, pochytila ma úzkosť. Úzkosť z toho, že ju už neuvidím. Premáhal som nutkanie zlomiť halúzku, hodiť kameňom do vody, zašušťať najbližším kríkom... proste spraviť niečo, aby si ma všimla. Ale ona sa tesne pred tou spúšťou zastavila. Ladne sa otočila, otvorila oči a uprela ich smerom, kde som sa ukrýval. Hypnotizovala to miesto očami, a ja som vôbec netušil, čo mám spraviť... Určite vedela, že tu som. No ona vykúzlila úsmev. Potom sa znovu otočila a zmizla v jaskynke. Srdce mi tĺklo ako o život, takmer som nedýchal. Ona sa usmiala. Na mňa. Mňa. Bol som si istý, že na ten úsmev nikdy nezabudnem.

***

Od toho dňa som na to miesto chodil takmer každý deň. Vždy som dúfal, že ešte raz zazriem to jazierko, pri ktorom som ju vtedy uvidel. No nebolo mi súdené znova sa s ňou stretnúť. Aj tak som sa nevzdával nádeje, možno raz... 

Spomínal som, na jej očarujúcu krásu, na krásu prostredia ktoré si sama vytvorila, na tú túžbu, čo vo mne vyvolala... Spomenul som si aj na staré legendy, čo podľa nich Zasnený dokážu. A pochopil som. To ona vo mne vyvolala ten pocit, ona o mne celý ten čas vedela!